Prózy

Snáď s výnimkou prvých časopiseckých próz a čiastočne aj debutu Súkromie sú všetky prózy Jána Johanidesa zvláštnou alianciou veľkej histórie a komornej dramatickej situácie. Už Johanidesov debut však ukazuje dva okruhy jeho námetových preferencií. Príklon k veľkej histórii zastupujú novely Nerozhodný, Súkromie, Postoj. Druhým okruhom sú dramatické sondy do krajných podôb ľudskej existencie, problém voľby, sebareflexie a transcendencie. V čistej podobe ich prinášajú novely Potápača priťahujú pramene mora a Kráska a výlet.

Johanidesova próza sa neskôr voči čitateľovi angažuje prvoplánovejšie, často s dôrazom na otvorené, expresívne pomenúvanie mravných a sociálnych nedostatočností jednotlivca a spoločnosti. V prítomnom výbere je príkladom kritikou kontroverzne prijatá próza Nepriznané vrany. Jadro prozaického výberu tvorí epicky najkošatejší román Previesť cez most z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, komorné, a predsa epicky vrstvené rozprávanie s voľne štylizovaným autobiografickým pozadím, ktoré sa objavuje aj v iných Johanidesových vydarených textoch, predovšetkým v románe Najsmutnejšia oravská balada z druhej polovice osemdesiatych rokov, vnútorne zasvätenom, štylisticky ornamentálnom rozprávaní o Orave ako duchu miesta autorovho rodiska.

Dôležitou súčasťou výberu sú Johanidesove eseje a rozhovory, v ktorých prezentuje nealibistický a prekvapujúco nenihilistický postoj voči sebe, ľuďom a dobe. Príkladom môžu byť eseje Rusko a bolesť od Goľadkina ku Goľadkinom, Identita v kríze a Fanatizmus - večná náplasť na ranu.