História a poslanie filozofie na Trnavskej univerzite

Trnavská univerzita je (po krátko trvajúcej Universitas Istropolitana 1465 – 67/1491) druhou najstaršou univerzitou na území Slovenska (1635 – 1777) a v čase svojej najväčšej slávy predstavovala jednu z najvýznamnejších univerzít v Uhorsku i v strednej Európe. Jej myslitelia si získali uznanie a povesť v intelektuálnych kruhoch svojej doby, a to ako doma, tak aj za hranicami svojej alma mater.

Univerzita formovala intelektuálnu klímu Uhorska a spolu s jej hlavným cieľom „šíriť katolícku vieru v Uhorsku“ a „zveľaďovať dôstojnosť najslávnejšieho uhorského národa“ prispela v zmysle „výchovy ľudí pre svetské a cirkevné úrady“ k tvorbe vzdelanosti a formovaniu sa kultúrneho a vzdelanostného rozvoja Uhorska a osobitne našich krajov. Z tohto dôvodu, či chceme, alebo nie, jej pôsobenie patrí k významnému kultúrnemu dedičstvu i v slovenskom historickom kontexte, a je preto samozrejmé, že k poznaniu vlastných dejín a dejín vlastnej kultúrnosti patrí i dôkladné poznanie dejín Trnavskej univerzity. Tak, ako nezameniteľne zmenila tvár mesta, v ktorom pôsobila, či už svojimi budovami – novovekým a na Slovensku ojedinelým kampusom, tlačiarňou, observatóriom, lekárňou, ale i botanickou záhradou a kostolom, alebo (a najmä) duchovnou a intelektuálnou klímou a tradíciou, rovnako zanechala pečať i v národnom povedomí, a to i napriek tomu, že podstatná väčšina jej absolventov sa hlásila k uhorskému šľachtickému pôvodu. Univerzita umožnila vzhliadať na Slovensko (resp. na jeho historický kontext) cez prizmu vzdelanosti a inštitúcií, ktoré vzdelanosť vytvárali a tradovali, a to tak významným spôsobom, že v dobách svojej najväčšej slávy sa stala intelektuálnym a duchovným centrom kráľovstva. Tento fakt – urbanistickú schopnosť duchovenstva a inteligencie vytvárať politické a mocenské centrá – si uvedomovali viacerí, a preto bol dôvodom početných úvah o presťahovaní univerzity do Prešporka a neskôr práve tento fakt stál napokon v pozadí rozhodnutia Márie Terézie o presťahovaní univerzity do Budína.

Trnavská univerzita predstavuje jednu z najstarších vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií v dejinách Slovenska, no napriek tomu podrobné poznanie jej myšlienkového bohatstva, vplyvu ale i role, ktorú zohrávala, nám (napriek existujúcim parciálnym výskumom) stále chýba. Často sa možno stretnúť s odvolávaním sa na jej bohatú a dlhú tradíciu, na jej lesk i slávu, ale vieme skutočne, čo bolo jej podstatou? Podstatou univerzity nie sú len (ak vôbec) jej budovy, erb či insígnie, meno, alebo dejiny, ale skôr komunita ľudí a ideí, myšlienkové bohatstvo a posolstvo, ktoré sa snaží tradovať či odkrývať. Preto trochu prekvapuje, že hoci Trnavská univerzita spolu s Prešovskou školou predstavuje jednu z dvoch najstarších filozofických škôl na Slovensku, na rozdiel od čiastočne preskúmanej Prešovskej školy (Collegium Statuum evangelicorum superioris Hungariae – 1667) dostatočné poznanie filozofie na Trnavskej univerzite nám stále nejako uniká. Ak sa zahľadíme do učebníc filozofie, zistíme, že pri charakteristike Trnavskej školy sa najčastejšie možno stretnúť so všeobecným popisom a často až ideologickým komentovaním smerovania a „spiatočníctva“ Trnavskej univerzity. Ako dôvody takejto charakteristiky sú spomínané najmä zastarané scholastické pravidlá filozofovania podľa Ratio studiorum, obhajoba scholastiky a odmietanie Newtonovej fyziky či preferencia Descartovho racionalizmu a mnohé iné. Málo sa však spomína, čo presne bolo obsahom filozofickej náuky tradovanej a realizovanej na Trnavskej univerzite, prečo a v čom odmietali Newtona a jeho fyziku, čo sa tu prednášalo, ako reagovali na filozofiu a vedu svojej doby a naopak, aké reakcie vyvolávala filozofia Trnavskej univerzity v okolí.
Ak sa hlbšie ponoríme do štúdia filozofických textov publikovaných v Trnave či viažucich sa k Trnavskej univerzite, zistíme, že jej predstavitelia reagovali na všemožné podnety svojho intelektuálneho sveta, počnúc logikou, cez fyziku a iné prírodné vedy (matematiku, botaniku, geológiu a pod.), ale i na najnovšie historické a pedagogické trendy vo výučbe. S prekvapením zistíme, že trnavskí profesori nielenže dobre poznali Newtona, Gasendiho a Descarta, ale relevantne reagovali i na iných mysliteľov, a to dokonca tak, že spisy reflektujúce Kantovu filozofiu vychádzali ešte počas Kantovho života. To svedčí o ich aktuálnosti a o tom, že prinajmenšom držali krok s dobou. Na druhej strane, je zrejmé, že nové trendy slepo nepreberali, ale snažili sa ich zosúladiť s dávnejšie osvojeným poznaním a začleniť ich do jednotného, svet, Boha a logiku organizujúceho systému.