Slobodomurári II.

Kto boli templári, asasíni, rozenkruciáni, aký bol ich vzťah k slobodomurárom? Čo znamená slobodomurárstvo, aké sú jeho história, symbolika a ciele? Slobodomurárstvo bolo podľa Florovského typom protestantskej duchovnosti, vyvolaným oživeným procesom sekularizácie kresťanstva. V 18. storočí bolo prijímané ako najvyšší výdobytok európskej civilizácie v oblasti ducha. Skrze neho sa napríklad vzdelaní ruskí ľudia nádejali na vnútorné uzdravenie z duchovnej krízy zdedenej z epochy Petra Veľkého. Prostredníctvom masonstva chceli dosiahnuť prinavrátenie svojej stratenej duchovnej celostnosti. Od primitívneho kultu dokonalého štátneho mechanizmu sa ruská duša zdanlivo obrátila k skutočnej duchovnosti. Slobodomurárstvo bolo preniknuté utopickým duchom. Ako filozofia sa vyčerpávalo naturalistickou metafyzikou. Ako náboženstvo – religióznym osvojením kozmu. Florovskij je presvedčený, že masonstvo môže byť skúmané ako protoromantizmus. Romantizmus tento ruský mysliteľ vždy stotožňoval s utopickým intelektualizmom. Práve skrze neho je ruská „spoločnosť“ primknutá k západnej utopickej tradícii, vchádzajúcej do rytmov protestantského duchovného pulzu. Osvojenie masonstva otvorilo na začiatku 19. storočia cestu k osvojeniu pietizmu. Pietizmus zasa odhalil vhodnú cestu na osvojenie romantizmu. Romantizmus v mnohom predurčil osud Ruska v 20. storočí. Výsledkom osvojenia slobodomurárstva bolo objavenie sa „duševného pokolenia“. Jeho predstavitelia pod vplyvom slobodomurárstva dostali sentimentálnu výchovu. Žili vo svete snivosti, blúznení a vzdychov. Mali mimoriadne rozvinutú predstavivosť, fantáziu. Ich blúznivosť bola ohromujúca. Bola to výchova duše v zmyslovosti, v akejsi neustálej zadumanosti a „svätej melanchólii“. Florovskij je presvedčený o bezduchovnosti ruských masonov. Svet blúznení a vzdychov bol pseudoduchovný a veľmi nebezpečný. Zakončil sa príchodom „zbytočného človeka“, ktorý nebol schopný aktívneho kultúrneho budovania ani tvorivej histórie.